Slová vďaky - Delphine de Vigan - Kniha

Keď idem na návštevu k Miške, zakaždým si všimnem obyvateľov domova. Veľmi, veľmi starých, stredne starých, ešte nie takých starých. A zavše mám chuť spýtať sa ich: existuje na svete niekto, kto vás ešte poláska? Vezme vás niekto do náručia? Ako dlho sa už koža iného človeka nedotkla vašej?
Keď si sama seba predstavím ako starú, skutočne starú, keď sa premietnem v čase o štyridsať-päťdesiat rokov dopredu, najbolestivejšia a zároveň najmenej prijateľná mi pripadá myšlienka, že sa ma nikto nedotkne. Postupné či rázne odbúravanie fyzického kontaktu. Potreba dotyku možno nie je u všetkých rovnaká, telo sa možno scvrkáva, zvrašťuje, meravie ako počas dlhého pôstu. No je to určite i naopak, telo hladne kričí nemým neznesiteľným krikom, ktorý však nikto nechce počuť.
Keď sa ku mne blíži Miška tým svojím potácavým a zle vyváženým krokom, najradšej by som si ju pritisla na hruď a vdýchla jej niečo z mojej sily a energie.
No predtým než si ju zoberiem do náručia, sa vždy zháčim. Akiste prirodzená hanblivosť. A obava, že jej spôsobím niečo zlé.
Stala sa takou zraniteľnou.