K sebe - Pavel Hirax Baričák - Kniha

Tej, ktorá vybrala si ma za muža

    

    Musí človek odísť, aby našiel?

    Stratiť, aby objavil?

    Cúvnuť, aby podišiel?

    Odovzdať, aby prijal?

    Zanechať, aby sa dotkol?

    Seba...

    

    Keď človek stratí samého seba,

    je bez šance dotknúť sa iných.

    Nič nepochopí,

    lebo sa k nemu nedostáva.

    A tak stekám balijskou plážou,

    som trpká slza

    kráčajúca burácajúcou smrťou vĺn,

    kým ty spíš na druhej strane Zeme.

    Žiaden sen

    ti ani zďaleka nešepne,

    ako veľmi ťa

    Ľ Ú B I M.

    

    Ach, Bože, privri oči,

    keď chlap plače...

    

    

 

    K tebe

    

    Raz ťa znova vyzlečiem

    z tvojich snov

    navzdory všetkým predsudkom

    spájať brehy budem

    pery prebudím hrou

    slová prepočujem

    oči prepojím

    vzdáš sa mi

    veď budeš mnou

    

    Sama si ma do srdca skryješ

    sama rozum vzdychmi prehlušíš

    sama si ma pod kožu vryješ

    sama sa vo mne lonom utopíš

    sama orgazmom ukrižuješ

    všetky tie hlúpe zákony

    ktoré stvorila si

    len aby som nemohol

    zvlhnúť na prsiach tvojich

    a presiaknuť

    

    k tebe

    

 

   

    Ďakujem za anjelov s ľudskom tvárou

    

    Ďakujem za tých, ktorí nožom režú mi rany, cesty hnisu si na svedomie vzali.

    Nazvali sa svetlonosmi,

    len na seba v tej práci akosi zabudli.

    Je nás tu veľa,

    aj na ich vyslobodenie raz príde.

    Žehnám ich silou nespútanou...

    

    Ďakujem za sudcov, ktorí nešetria krikom.

    Niet slov vysvetľovať niečo,

    čo ešte nemôžu pochopiť.

    Ale viem, raz porastú.

    I katov chápem, keď rúbu hlavy,

    nie sú pri tom.

    Robia všetko najlepšie, ako vedia,

    odborníci na popravy.

    

    Ďakujem za rytierov,

    ktorí namiesto srdca meče majú.

    No nesekajú, ale podopierajú.

    Sú to práve tí, ktorí stáli vzadu,

    aby prešli ku mne cez miesta,

    ktoré uvoľnili tí, čo priateľmi sa menovali.

    

    Ďakujem za anjelov s ľudskom tvárou,

    ktorí iba počúvajú, nehovoria, no rozumejú.

    Lebo slabochovi sa ľútosť žiada

    a múdry je smädný po pochopení.

    Oni do poslednej bunky súcitia,

    láskou ma obaľujú.

    V ich očiach je tichá múdrosť,

    stačí iba, aby boli.

    Ďakujem za tieto bytosti svetla,

    ktoré ma oživujú,

    keď skutočne všetko správnym smerom bolí.

    

    

 

    Chýba mi

    

    nočné odfukovanie Boha

    cez dych našich milovaných detí.

    Rovnako tak som prázdno

    bez dotyku tvojich nôh spiacich,

    vždy, keď dopíšem o sebe svetu list,

    to k studniam sa ako tulák

    nocou pokorne navraciam.

    Vtedy stačí mi dotknúť sa čarovných polí, objaviť ťa na tvojej strane našej jedinej planéty.

    

    Zrazu zbožňujem všetko,

    čo som na tebe pred časom neznášal.

    Žiadaš sa mi celá,

    nemeň sa, prosím ťa,

    veď keď sme sa stretli,

    bola si dokonalá.

    Prečo mi napadlo meniť ťa?

    To šiel som naisto chvíľu proti sebe...

    

    Prijmi, stratenosť,

    že ťa zanechávam.

    Zdvihnúť z cesty

    srdce moje chcem

    pre duše, ktoré som stvoril,

    a ženu, ktorú milujem.